Ako vták
Ako vták.
Jeho smiech sa ozýval dolinou akoby tam patril odjakživa. Viac než hučanie hory, viac než šumenie stromov a trávy a zvierat a všetkého, o čom kedy písal Švantner. Viac než príroda sama.
Nezáležalo na tom, že mu chýbal, ani že mu chýbala ona. Nezáležalo na pulzujúcej bolesti v jeho ľavom lýtku. Nezáležalo na tom, že ho vyhodili zo školy. Nezáležalo ani na tom, že vždy, keď bol vnútri, mal pocit, že mu strop padá na hlavu: tu naňho padala len obloha a to bolo úplne v poriadku.
Ako ležal v tráve, cítil sa taký šťastný ako už dávno nie. Do chrbta ho bodalo tvrdé steblo trávy a do krížov ho tlačil krtinec, a napriek tomu to bola najmäkšia posteľ, v akej kedy spal. A možno nie, možno vôbec nespal. Všetko to bolo príliš neskutočne skutočné, než aby to bol sen.
Slzy, čo mu tiekli po lícach k ušiam a štipľavý, bodavý vietor, ktorý ich spôsoboval aj sušil. Pocit, že mu mrznú končeky prstov a že mu horí chrbát. Košeľa, čo sa mu vykasala z nohavíc a teraz sa trepotala vo vetre. Vlhko, keď preletel cez oblaky. Prázdno pod ním, nad ním, okolo neho.
Prázdno, ktoré ho zvyčajne tak desilo.
Bolo to zvláštne. Nemusel mávať rukami namiesto krídiel, ako to robili postavičky z kreslených seriálov, ktoré pozeral, keď bol malý. Nemusel sa kĺzať s vetrom a hľadať vzdušné prúdy, ktoré by ho udržali hore, jednoducho... jednoducho to fungovalo. Prosto ako lusknutie prstami.
Letel.
Naozaj letel. Tak skutočne, ako len mohol, kým sníval, a tak snovo, ako len mohol, keď nespal. A zrazu nezáležalo na tom, že doma sa naňho rútil celý svet, lebo tu a teraz mal celý svet na dlani. Vrcholce smrekov sa mu takmer dotýkali brucha, keď klesol dole, a potom opäť stúpal vysoko spolu so splašenými vtákmi. Hore, dolu, hore, dolu, a slnko mu stále svietilo na chrbát. Cítil, že mu horí krk, ale ani na tom nezáležalo... iba akoby sa trošku spálil pri mori... Nezáležalo ani na mokrej košeli, aj keď oblakom sa už vyhýbal. A záležalo iba na tej neskutočnej slobode...
Vtedy sa zasmial znovu, veď to bolo také jednoduché. A akoby stále ležal v tráve, prevrátil sa na chrbát. Na okamih ho oslepilo prudké svetlo a zažmurkal, aby sa zbavil žltých škvŕn na sietnici. O chvíľu mal košeľu opäť suchú.
Nebol si istý, ako dlho to všetko trvalo. Sekundy, minúty, dni, mesiace, roky? Mohlo to byť desať minút rovnako ako desať rokov. Zdalo sa mu, že nemohol letieť dlhšie ako minútu, ale svaly ho boleli, akoby prešla hodina. Mal pocit, že vydrží ešte aspoň pár minút, a vzápätí, že každú sekundu určite padne na zem. Lýtko ho začalo bolieť viac než predtým.
A potom sa to zrazu skončilo. Ležal v tráve a dychčal, v boku ho pichalo a nohou mu pulzovala tupá bolesť. Koža vzadu na krku ho stále pálila a cez prižmúrené oči hľadel na jasnomodrú oblohu. Na perách mu pohrával úsmev a život bol zrazu oveľa, oveľa jednoduchší.
Nezáležalo na tom, že mu chýbal, ani že mu chýbala ona. Nezáležalo na pulzujúcej bolesti v jeho ľavom lýtku. Nezáležalo na tom, že ho vyhodili zo školy. Nezáležalo ani na tom, že vždy, keď bol vnútri, mal pocit, že mu strop padá na hlavu: tu naňho padala len obloha a to bolo úplne v poriadku.
Ako ležal v tráve, cítil sa taký šťastný ako už dávno nie. Do chrbta ho bodalo tvrdé steblo trávy a do krížov ho tlačil krtinec, a napriek tomu to bola najmäkšia posteľ, v akej kedy spal. A možno nie, možno vôbec nespal. Všetko to bolo príliš neskutočne skutočné, než aby to bol sen.
Slzy, čo mu tiekli po lícach k ušiam a štipľavý, bodavý vietor, ktorý ich spôsoboval aj sušil. Pocit, že mu mrznú končeky prstov a že mu horí chrbát. Košeľa, čo sa mu vykasala z nohavíc a teraz sa trepotala vo vetre. Vlhko, keď preletel cez oblaky. Prázdno pod ním, nad ním, okolo neho.
Prázdno, ktoré ho zvyčajne tak desilo.
Bolo to zvláštne. Nemusel mávať rukami namiesto krídiel, ako to robili postavičky z kreslených seriálov, ktoré pozeral, keď bol malý. Nemusel sa kĺzať s vetrom a hľadať vzdušné prúdy, ktoré by ho udržali hore, jednoducho... jednoducho to fungovalo. Prosto ako lusknutie prstami.
Letel.
Naozaj letel. Tak skutočne, ako len mohol, kým sníval, a tak snovo, ako len mohol, keď nespal. A zrazu nezáležalo na tom, že doma sa naňho rútil celý svet, lebo tu a teraz mal celý svet na dlani. Vrcholce smrekov sa mu takmer dotýkali brucha, keď klesol dole, a potom opäť stúpal vysoko spolu so splašenými vtákmi. Hore, dolu, hore, dolu, a slnko mu stále svietilo na chrbát. Cítil, že mu horí krk, ale ani na tom nezáležalo... iba akoby sa trošku spálil pri mori... Nezáležalo ani na mokrej košeli, aj keď oblakom sa už vyhýbal. A záležalo iba na tej neskutočnej slobode...
Vtedy sa zasmial znovu, veď to bolo také jednoduché. A akoby stále ležal v tráve, prevrátil sa na chrbát. Na okamih ho oslepilo prudké svetlo a zažmurkal, aby sa zbavil žltých škvŕn na sietnici. O chvíľu mal košeľu opäť suchú.
Nebol si istý, ako dlho to všetko trvalo. Sekundy, minúty, dni, mesiace, roky? Mohlo to byť desať minút rovnako ako desať rokov. Zdalo sa mu, že nemohol letieť dlhšie ako minútu, ale svaly ho boleli, akoby prešla hodina. Mal pocit, že vydrží ešte aspoň pár minút, a vzápätí, že každú sekundu určite padne na zem. Lýtko ho začalo bolieť viac než predtým.
A potom sa to zrazu skončilo. Ležal v tráve a dychčal, v boku ho pichalo a nohou mu pulzovala tupá bolesť. Koža vzadu na krku ho stále pálila a cez prižmúrené oči hľadel na jasnomodrú oblohu. Na perách mu pohrával úsmev a život bol zrazu oveľa, oveľa jednoduchší.